boli časy, v ktorých sa za jeden z najhorších prehreškov proti ľudskému údelu pokladala takzvaná acedia. Ten pojem označoval akési vyprahnuté ničnerobenie, vôbec nie sladké, ale skôr totálnu otupenosť jednotlivca, ktorý nebol schopný dostať sa k nejakému tvorivému výkonu. Na stupnici bytia takému človeku nezodpovedalo nič živé, ale naopak, mŕtva hmota, kameň, mineralizovaná nečinnosť.

Boli tiež časy, keď poniektorí vzdelanci (napríklad Immanuel Kant) poukazovali na to, že človek nepokročí vpred, ak sa bude naďalej slastne oddávať „lenivosti rozumu“ (ignava ratio). Ten výraz označoval v skutočnosti bezduchosť, vyprázdnené zmechanizované žitie, ktorému chýba zmysel pre kritické a samostatné myslenie.