je to práve viera v nový začiatok vlády (ktorá je pritom v takmer identickej zostave ako tá, čo výkonom aj umeleckým dojmom hrozne pokazila prvý rok), čo rehabilituje „antificovský“ front demokratických strán ako jedinú reálnu alternatívu pre Slovensko. Žiaľ, aj preto, že diskusia o slušnej alternatíve už stratila racionálne jadro.

Na strane skepsy sa pritom hromadia silné argumenty. Od nich však treba odlíšiť tie, ktoré sa zasvätene len tvária. Zotrvanie Matoviča ako ministra je iste zlá správa, avšak prietrž negatívnych scenárov na motívy, ako bude  expremiér Hegera naďalej ovládať, alebo že konflikty so Sulíkom budú pokračovať rovnako, sa míňa s podstatou veci. A tou je, že aj keby predpoklad úplnej podriadenosti Hegera mal faktický základ – autor netuší – úrad premiéra je taká radikálna zmena v kompetenciách, postavení a zrejme aj v psychológii človeka, že všetky predpovede budúceho vzťahu týchto dvoch sú hádaním z márnosti. Isté je, naopak, to, že ich „rošáda“ vzťah Matovič/Heger naozaj mení.