vo svojom prejave Havel tvrdil, že rozumie požiadavke jedného svojho britského priateľa, že intelektuáli v politike si musia vybrať: buď zmenia svoju identitu kritikov a večných pochybovačov a stanú sa profesionálnymi politikmi, ktorí ovládajú umenie presného sloganu a rozhodných činov, alebo sa z politiky stiahnu a budú naďalej spoločnosti, no teraz už konečne slobodne, nastavovať zrkadlo.

Havel vo svojej reči pokračoval ďalej a zauvažoval nad tým, či sa práve stredná a východná Európa nenachádza na historickom míľniku, keď intelektuáli v politike môžu do nej – tak veľmi schematizovanej v zautomatizovaných politických ťahoch – priniesť nový vietor. A ak to nepríde z tejto časti sveta, musí to nevyhnutne prísť odinakiaľ. Havel o tom hovorí: „Zdá sa mi, že svet politiky by mal byť radikálne poľudštený a zduchovnený. Že politika už nesmie byť len umením možného a že moc už nesmie mať svoj zmysel iba sama v sebe. Zdá sa mi, že i ten najmenej významný politik tej najmenej významnej krajiny by sa nemal zodpovedať len svojej strane, len svojim konkrétnym voličom a dokonca len svojmu štátu, ale že by sa mal prostredníctvom svojho svedomia cítiť spoluzodpovedný za budúci osud prinajmenšom tej malej časti zázraku stvorenia, ktorú tvorí ľudstvo a vôbec život na tejto planéte. Toto je, samozrejme, nemožné bez zážitku či skúsenosti transcendentna.“

Neviem veru, čo by Václav Havel povedal, keby dnes videl, kam dospel (dospel?) politický život v postkomunistických krajinách a čím to vlastne do globálnej politiky a jej zamýšľanej humanizujúcej transformácie prispievame. Netuším, ako by sa pozeral na tých, ktorí sa v dnešných parlamentoch nechávajú nazývať intelektuálmi a aké idey v nich reprezentujú. Havel mohol snívať sen o vznešených ideáloch politického života preto, lebo sa sám dlhodobo pohyboval v intelektuálnom prostredí a zrástol s ním.