priviedlo ma to k opätovnému zamysleniu nad tým, ako by sme karanténne pandemické mesiace (ne)zvládli bez umenia a ako sa na naň aj pri plánovanej obnove zvrchu kašle, ale asi k tomu nepoviem, bohužiaľ, nič nové. Menšou expozíciou SNG bola časť nazvaná idoly, kde študenti stredných škôl svojou tvorbou všemožne odzrkadľovali vlastné videnie tohto prastarého fenoménu. A ja sa zamýšľam, aké idoly máme dnes a čo nás motivuje k niekomu vzhliadať či skôr mu načúvať. 

Kedysi som dostala otázku, s kým živým by som si priala mať rozhovor, ale taký skutočný. Otvorený a úprimný, s istotou, že sa v ňom nebude zavádzať a človek bude „nahý”. Bolo to v období, keď by som si vybrala nášho doposiaľ najdlhšieho premiéra. Nič podobné by sa nikdy nestalo, ale úprimne ma zaujímalo, s akými myšlienkami chodí večer spávať a či a čo sa dá nájsť pod tou vrstvou cynizmu a zloby.