kierkegaard mal rád pseudonymy: Johannes Climacus, AntiClimacus, Johannes de Silentio Victor, Sudca Wilhelm, a tak ďalej. Autorstvo svojich kníh nechával často pripísať týmto postavám. Nebola to zásterka, on sám sa za týmito menami neskrýval, neutajoval nimi svoju identitu. Úmysel bol iný. Kierkegaardovi išlo o to, aby sa vžil do svojej vymyslenej postavy, ktorou sám nebol, mohol by byť alebo ňou byť chcel, a nechal ju tak napísať knihu a vyjadriť v nej jej vlastné – nie jeho – myšlienky a tvrdenia. Tak vznikli Kierkegaardovi pseudonymní autori.

A teraz to obráťme naruby. Aké by to bolo, čítať nejaké diela (napríklad aj tie Kierkegaardove) pseudonymne? Nebola by to čitateľská rozkoš? Napríklad by som sa zámerne vkladal do pozícií raz optimistu, inokedy pesimistu, tu by som bol kritickým čitateľom zastávajúcim voľnomyšlienkárske postoje, tam zasa prísne religiózne – ani jedna z tých pozícií by mi nebola vlastná, no bol by to čitateľský plezír. Ktovie, po čase by som už azda ani nevedel, kto v skutočnosti som, prípadne ktoré z tých všemožných čitateľských Ja je moje vlastné. Namiesto jedného Ja by tu bola hotová mnohosť mojich rôznych Ja. Mimochodom, ako by znelo množné číslo pre takéto rozličné Ja, ktoré by museli byť odlišné od ešte rozličnejších My?