v piatok som odučila svoje stredoškolské hodiny. Mám ich rada. Je to ten svet vyrastajúcich detí, ktoré už nie sú deti. Niečo medzi detstvom a dospelosťou, keď sa už s nimi nemôžete hrať a zároveň nemôžete lámať sny. Obdobie medzi bezstarostnosťou a zodpovednosťou. Tak trochu zaseknuté v čase. Položila som na začiatku hodiny jednoduchú otázku: „Čo dobré a čo zlé ste zažili počas svojej niekoľkomesačnej neprítomnosti v škole?“
Mali to byť jednoduché odpovede. Ale čo už je v dnešnom svete jednoduché? Zrazu mi 15 ľudí postupne hovorilo o dobre a zle, ktoré prežili. O pocite viny, ktorý prežívali, lebo sa im nechcelo učiť. O psychickom zdraví, keď si nevedeli nájsť čas na seba a obviňovali sa za to, že nič nestíhajú. Že sa nestretli s ľuďmi, ktorých majú radi. O tom, ako sa učili variť a nikto to nechcel jesť. O detských izbách za kamerou, ktoré sa stali školou, telocvičňou, miestom sociálneho kontaktu i oddychu. Kde sa to všetko za pár mesiacov premiešalo a už tá izba nebola ani dobrou školou, ani dobrým miestom oddychu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.