to, čo sa traduje, sa prenáša. Z jednej generácie na druhú, z minulosti k prítomnosti a odtiaľ k tým, ktorí ešte len prídu. Svet, do ktorého sa rodíme, nie je pred nami nikdy ako stavenisko na zelenej lúke, nikdy nie je detsky čistý, nikdy nie je „od začiatku“. Tak nejako o tom písal Hans-Georg Gadamer, keď tvrdil, že vždy už prichádzame do nejako nastaveného sveta, v ktorom, chceme či nechceme, musíme prijať pravidlá hry, ktoré určili iní a nám neostáva iné, než taký svet pochopiť. Niežeby sme ho nemohli vôbec meniť, naopak, smieme a aj by sme mali, ale nestvoríme si ho nanovo. Prevzali sme to, čo nám odovzdali tí pred nami, a odovzdáme ďalším to, čo bude vizitkou tak tých pred nami, ako už aj našou. Preberáme, pridávame, odovzdávame.

No veci veľakrát nie sú také jednoduché, ako to vyjadrí zopár slov. Bolo by krásne, keby sme tým po nás odovzdávali len to najlepšie a najhodnotnejšie, to, o čom sme usúdili, že je crème de la crème našej kultúry. Žiaľ, nie je to tak, s vysokým odovzdávame aj nízke, s bielym aj čierne, so silou aj slabosť.

Nemusíme si na pomoc volať genetiku a premýšľať popri nej o tom, aké sociálne alebo kolektívne gény posúvame našim potomkom. To, čo po nás ostáva, nebýva vždy tým najšľachetnejším. Dokonca nie každý je pripravený uvažovať o tom, čo po sebe zanechávame, ako o dare. Dar! – nie nejaký prezent, drobnosť pre potešenie, ale niečo, čo má pre obdarovaného taký obrovský význam a cenu, že to natrvalo ukuje vzťah družnosti naprieč rokmi a storočiami a napriek smrti a rozkladu. No opakujem, nie každý je pripravený uvažovať o dare.