čas ozajstných priateľstiev a pevnej viery, ktorú u každého veriaceho až neskôr naštrbia skúsenosti odžitých rokov a temných nocí všelijakých kríz. Okolo dvadsiatich piatich je svet voňavý, farebný a usmievavý.

Vtedy som ten kopec s padákom „v karfióliku“ prehodenom cez plece vybehol hádam aj zo desaťkrát za deň. Teraz tam rozkladám svoj vyladený výkonný padák. Môj výstroj je od toho času stonásobne bezpečnejší a praktickejší, vlastne zázrak, že som tie časy prežil bez vážnejších zranení. Odštartovať vo vetrisku nie je ľahké. Trochu sa vytrápim aj vyváľam, kým konečne letím. Výstupný prúd vznikajúci obtekaním vetra okolo kopca je stabilný a len čo naberiem trochu výšky, preskakujem údolíčko a uchom padáka kopírujem hradný múr. Je to trúfalé lietanie. Bralá a hradby sú desiatky metrov vysoké, nesmie sa stať chyba. Vietor vynútene prúdi aj tu hore kopcom a ja sa veziem na jeho chrbte. Vynesie ma nad Spišský hrad. Zamávam návštevníkom na kruhovej veži, nakuknem do okien románskeho paláca a čaká ma hodinka výhľadov na krásnu krajinu dolného Spiša. Hrad je ako korunka na hlave hradného brala. Ale nečakajte pevnú jednoliatu skalu. Sú to skôr skalné veže z travertínu umne zošité hradbami a budovami. Sú v neustálom pozvoľnom pohybe. Naše spišské travertínové kopy totiž vytvorila minerálna voda vytekajúca z podzemia na mäkkom podloží. Travertínová mega skala praská a vznikajú v nej trhliny a jaskyne. Oddelené kusy – veže sa zabárajú, nakláňajú. Všetko v spomalenom filme tisícročí. Rozprávková krajina.

Aj my si na skale životov budujeme vlastný hrad. Vežičky a hradby vzdelania prácne postavené z tehličiek múdrosti. Obranné valy z ramien priateľov. Románske paláce s oknami veľkými ako oči starých lások a zopár nádvorí plných snov o životoch s nimi. Tie zrealizované vyzerajú niekedy zúboženejšie, ako tie iba snívané... Hladomorne  z drsných skál zlepených hlinou z bolestí prebdených nocí. Najprv to boli len boľavé zúbky, až neskôr srdce.