keď som ako dvadsaťjedenročný novinár pracoval v časopise Mladý svět, redakcia nás v roku 1994 poslala urobiť rozhovor s vtedajším českým premiérom. Na záver sme len tak od boku nadhodili, ako si predstavuje seba na dôchodku, a Václav Klaus – päťdesiatnik na vrchole síl – sa zasnil, že „odloží hůlčičku a hraje jako o život.“ V tom sa nezmýlil: jeho vášeň pre hru je až neuveriteľným prírodným úkazom. Samozrejme, nemám na mysli len tenis.

V rozhovore pre Seznam Zprávy hovorí o tom čase ako o období dobrej nálady, keď „každý vedel, že ideme hore“. Jedinou výnimkou v jeho očiach bolo „tých pár, ktorí nejako premeškali rok 1989“. Nič predtým ani potom sa Klausovi – ako federálnemu ministrovi financií a potom českému premiérovi – nevyrovná s týmito „úžasnými rokmi“; keď neskôr pôsobil ako prezident, „mal som vplyv, nie moc“. Česká spoločnosť mala šťastie, že 90. roky sú pre ňu Klaus, a nie Mečiar. Vďaka nemu bude historické hodnotenie tejto kľúčovej dekády prevažne pozitívne. Nakoniec, aj Klausa samotného.

Klaus nie je len tvorcom ekonomického, ale aj politického systému. Vďaka založeniu ODS sa české politické spektrum vykryštalizovalo na pravo-ľavej škále, nie od federalistov po iredentistov. Preto boli aj neskoršie politické strany zakladané ako skutočne celonárodné hnutia s ideovým programom, a nie ako fankluby jedného muža. To, že ODS ako najstaršia novodobá česká strana stále existuje, že prežila svojho otca a že sa dodnes obrodzuje, je aj Klausova zásluha.