keď Andrej Kiska kandidoval za prezidenta, z jeho vlastnej brožúrky bolo jasné len to, že bol synom okresného funkcionára, ktorého povinnosťou bolo naháňať v okrese cirkvi, že počúval Kryla a pokúšal sa vstúpiť do strany, len to nešlo dokopy. Že šiel po roku 1989 na skusy do Spojených štátov, odkiaľ sa vrátil skúsenejší, ale zaplatil rozpadom rodiny vysokú cenu. Že povaha podnikania priviedla jeho svedomie k charite. Aj tu uspel, bol šikovný, mal šťastnú ruku a keď sa mu niečo podarilo, nedoťahoval to, ale šiel ďalej. Neviem, ako v ňom skrsol nepravdepodobný nápad kandidovať za prezidenta republiky, ale fakt je, že aj to mu vyšlo. Radoslav Procházka bol nezrelý, Milan Kňažko prezretý, on bol zrelý.  

Andrej Kiska bol päť rokov dobrým prezidentom. Obklopil sa výkonnými a lojálnymi poradcami. Dostal sa do ostrého konfliktu s Robertom Ficom. Fico si naňho založil zložku a začal ho falošne diskreditovať. Vyvrcholilo to po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej Ficovým odchodom z funkcie predsedu vlády. Predčasné voľby Kiska vyhlásiť nemohol, nemal na to v parlamente ústavnú väčšinu a Matovičov pokus o referendum biedne zlyhal. 

Do druhého volebného obdobia Kiska kandidovať nemienil, hoci by to bolo najprirodzenejšie. Nevychádzalo to zrejme len z jeho rodinných pomerov, ale aj z jeho vlastnej povahy. Vyskúšal si prezidentovanie, a stačilo mu. Naveľa a z pocitu povinnosti sa nechal nahovoriť na parlamentnú politiku, ale už v tom nebol ten pôvodný ťah. Neuvedomil si, že v politike sa účtuje striktnejšie ako v podnikaní. Nechal sa krikľúňmi v opozícii zahnať do kúta. Bol najvýznamnejším Ficovým kontrahentom, ale vybral si ako volebné heslo dvíhanie hláv. A stretol sa cez Vianoce s popradskými podvodníkmi. Na tom videu nebolo nič okrem konšpiratívneho dojmu, ale ten bol zničujúci.