Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

.otázniky Antona Vydru: Báseň

.anton Vydra .stĺpčeky ..otázniky antona vydru

Vo svojej autobiografii si Boris Pasternak položil takúto otázku: „Je azda potrebné, aby človek vždy a všade hovoril?“ A potom pokračoval (hovorením, samozrejme): „V umení má však zapchaté ústa. V umení človek umlká a začína hovoriť obraz.“ Pekné, no potrebuje výrečnosť obrazu toľko slov? Nestačilo by, že len na čosi ticho ukazuje?

.otázniky Antona Vydru: Báseň

pasternakova úvaha o mlčaní umelcov by ani nebola taká prekvapivá, keby som sa po jej prečítaní na okamih nevnoril do básne Vlny z inej jeho knihy. A tu zas čítame čosi podobné: „Veľkí básnici v sebe majú / znaky tej prirodzenosti, / že nemôžu, keď zakúsia ju, / neskončiť v plnej nemosti.“ Nemota básnikov a umelcov je zaiste krásna, romantizujúca téma, lebo v časoch devalvovaného slova len veľmi vzácne stretneme človeka, ktorý vie predtým, než by niečo povedal, aj mlčať. Tárajstvo prekvitá a bujnie, mlčanie vyzerá od počiatku podozrivo.

A predsa je na tej pasternakovskej nemote poetického obrazu čosi zvláštne: je utkaná zo slov, je vyslovená – v básni. Ako to? Nemal by sa básnik úplne odmlčať?

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite