pasternakova úvaha o mlčaní umelcov by ani nebola taká prekvapivá, keby som sa po jej prečítaní na okamih nevnoril do básne Vlny z inej jeho knihy. A tu zas čítame čosi podobné: „Veľkí básnici v sebe majú / znaky tej prirodzenosti, / že nemôžu, keď zakúsia ju, / neskončiť v plnej nemosti.“ Nemota básnikov a umelcov je zaiste krásna, romantizujúca téma, lebo v časoch devalvovaného slova len veľmi vzácne stretneme človeka, ktorý vie predtým, než by niečo povedal, aj mlčať. Tárajstvo prekvitá a bujnie, mlčanie vyzerá od počiatku podozrivo.
A predsa je na tej pasternakovskej nemote poetického obrazu čosi zvláštne: je utkaná zo slov, je vyslovená – v básni. Ako to? Nemal by sa básnik úplne odmlčať?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.