nezapadá do českej tradície. Tu sa hlavou štátu stávajú dlhoroční politici, ktorých si voliči mohli vyskúšať v stovkách situácií. Generál ako prezident – v českých pomeroch pre to existuje len jeden precedens, a to nie práve šťastný: Ludvík Svoboda, ktorý stál na čele Československa počas Pražskej jari 1968 a potom dohliadal na okupáciu a normalizáciu. 

Tváril sa spočiatku ako masarykovský legionár, ale svojím naturelom bol márnivý sovietsky maršal. Aj on však bol predtým politikom, ministrom obrany. Je to taká zlá historická spomienka, že predstava akéhokoľvek iného vojaka na Pražskom hrade vzbudzuje inštinktívny odpor.

„Má to len jeden problém, no zásadný. Verejnosť o ňom nevie takmer nič.“

Ohlásená kandidatúra Petra Pavla je pekným príkladom rozdielu v tom, ako kandidát vníma sám seba a ako ho vníma verejnosť. Generál Pavel, ktorý sa tento rok dožíva 60 rokov, sa cíti ako muž na vrchole úspešnej kariéry – a právom! V armáde dosiahol všetko. Vyznamenal sa počas vojny v Juhoslávii, keď konal s veľkou osobnou statočnosťou: v roku 1993 jeho jednotka zachránila 55 francúzskych vojakov mierových síl, ktorí sa dostali pod paľbu z chorvátskej aj srbskej strany (Pavel za to dostal francúzsky Vojenský kríž). 

Hovorí po anglicky a po francúzsky. Dobre sa vyzná v diplomatických vzťahoch v rámci NATO: ako náčelník českého generálneho štábu zastával podobnú funkciu v Aliancii – v rokoch 2015 – 2018 bol predsedom vojenského výboru. Môže mať pocit, že prezidentský úrad je logickým pokračovaním. Má to len jeden problém, no zásadný. Verejnosť o ňom nevie takmer nič.