pochádzam zo severovýchodu Slovenska, takže drevené kostolíky (cerkvi) pre mňa nie sú až taká rarita. Poznal som ich dobre od svojej mladosti, keď sa z nich ešte len stávala turistická atrakcia. Kostolíkom to jednak pomohlo (mnohé z nich sa opravili), ale zároveň si museli miestni ľudia zvyknúť na pravidelné návštevy turistov, ktorí prídu, popozerajú, tí menej oboznámení s ich náboženskými zvyklosťami sa pokúsia zájsť aj za ikonostas, nakoniec poprajú všetko dobré a odídu. A domáci tam ostanú opäť len so svojimi rutinnými životmi.

Tak to bolo aj v Jalovej, osamelej dedinke uprostred lesa. Na svahu v strede obce stojí gréckokatolícky kostolík zasvätený svätému Jurajovi. Telefonicky sme si vopred dohodli obhliadku interiéru chrámu. Pršalo. Prišli dvaja: muž a žena. Presnejšie – starec a starena. Vnútro „chrámu v kožuchu“, ako sa hovorilo kostolíkom, ktoré boli pôvodne omietnuté, bolo pekné. Pani nám povedala pár slov o histórii pomerne mladého kostola – postavili ho v 18. storočí. Nebolo však toho veľa, čo sa dalo povedať. Vraj tu boli aj nejakí z Nórska. Ako s nimi hovorili?

Spýtal som sa, koľko je v obci gréckokatolíkov a koľko pravoslávnych. Žena vraví, že tak pol na pol. A koľko ich teda chodí sem na bohoslužby? Sedem. Dedina mala pri poslednom sčítaní registrovaných 63 obyvateľov. Za posledných desať rokov sa tu narodilo iba jedno dieťa. Kto bude otvárať bránu kostolíka za pár rokov?