do oka mi padol Lukrécius a jeho poéma O prírode v preklade Josefa Kolářa z roku 1948. Mimochodom, Josefa Kolářa spolu s ďalšími členmi Sokola, v ktorom patril medzi vedúce osobnosti, gestapo ešte v roku 1941 poslalo do Pardubíc a Terezína a odtiaľ do Auschwitzu, kde Kolářa nacisti počas protestnej hladovky utĺkli na smrť. Lukréciovi sa venoval od roku 1933 a svoj preklad (prvý úplný český) dokončil v spomenutom okupačnom roku 1941. Dielo vydal po skončení vojny slávny pražský vydavateľ Jan Laichter. Ktovie, aký osud jeho prekladu sa na okamih zablysol pred očami Josefa Kolářa, keď dostával od hrubého nacistu svoju poslednú smrtiacu ranu? Ktovie, či mu v mysli zaznel niektorý z Lukréciových veršov, povedzme o tom, že „násilí s křivdou se plíží okolo lidí“?

Polorozpadnutá kniha má aj dnes stále peknú obálku, hoci jazyk prekladu je už veľmi starý (len podotknem, že pôvodný Lukréciov jazyk je ešte starší), no o to krajšie tie slová znejú v našej dobe. Napríklad: „Bez prázdna totiž, jak zřejmo, je nemožné rozbíti něco, / nemožno rozlomit v kusy a ranou rozštěpit ve dvé, / bez něho nevsákne nikam ni vlhkost, ni dotěrné chladno / ani tam nevnikne oheň, a ty přece zmáhají všechno. / Čím víc nějaká věc má uvnitř v těle svém prázdna, snadněji kolísá vždycky, jsouc vydána náporu jejich.“