presunom „Kolíkovej“ poslaneckej šestky do klubu SaS sa uzaviera jedna z najnezmyselnejších straníckych roztržiek, čo pamäť siaha. Z údesu nevychádza nikto z tých, ktorí „prezidentskú stranu“ kedysi volili – takto samovražedne vyhrotený konflikt dvoch ministeriek, po odchode Kisku najvýraznejších predstaviteliek strany, sa neprisnil asi nikomu. Zvonka to vyzerá, že väčšia zodpovednosť ide za Remišovou, ktorá v obave  o ministerskú stoličku – tvrdí to aj Kiska – všemožne bránila konaniu mimoriadneho snemu, na ktorom, naopak, trvala Kolíkovej skupina.  Reč Šeligu, že spor nebol hodnotový ani programový, je však ilustráciou toho, čím a ako vytrestali obe dámy svojich niekdajších voličov.

Posilnenie klubu SaS, ktorý takto „prerástol“ Kollárovu rodinu o dva mandáty, je zrejme ešte ten najlepší koniec márnosti. Volanie, aby šestka zložila mandáty, pretože zbehnutie k SaS je podvod na voličoch, je pritom nezmyselné takmer ako samotná roztržka. Takéto prestupy iste nie sú nič nasledovaniahodné, sú však bežnou súčasťou demokratickej politiky všade, nielen na Slovensku. Rozvody a rozchody na „taliansky spôsob“ sú častou koncovkou vnútrostraníckych konfliktov. Rozdiel je akurát v tom, že mávajú aj politicko-programové obsahy...

Prednosťou manévra zároveň je, že na blokovanie najpopulistickejších výmyslov Kollára a Matoviča už nebude potrebné zložité dohadovanie dvoch strán – často ponad Remišovej hlavu, ktorá sa nikdy celkom neodpútala od Matoviča – keďže blokačná menšina je už sústredená v jedinom klube.