vo Viedni máme Ulicu hluchonemých. Má aj vlastnú stanicu metra. Názov dostala podľa Ústavu pre hluchonemých, ktorý sa tam nachádza. Dnes sa však používajú iné výrazy. Nehovorí sa už o hluchých, ale o nepočujúcich. A správne sa poukazuje na to, že výraz „hluchonemý“ nie je presný, lebo nepočujúci môžu veľmi dobre komunikovať vďaka posunkovej reči.

Čoraz častejšie sa oficiálne prejavy prekladajú do posunkovej reči, aby boli informovaní aj ľudia so sluchovým postihnutím. Bývalý Ústav pre hluchonemých sa dnes nazýva Spolkový inštitút pre vzdelávanie nepočujúcich. Mnohí nepočujúci môžu dokonca dnes – vďaka operácii a implantátu – počuť a následne aj hovoriť.

A takto sa dostávame k Evanjeliu (Mk 7,31-37), ktoré sa zvyčajne nazýva: Ježiš uzdravuje hluchonemého. Hoci to nezodpovedá ani skutočnosti, ani pôvodnému textu. V skutočnosti nepočujúci nie sú nemí. Keďže nepočujú, nedokážu sa naučiť dobre hovoriť. V texte Evanjelia sa to označuje veľmi presne: Priviedli k nemu muža, ktorý bol hluchý a zle hovoril.