keď čitateľ počuje prvýkrát názov básne Fénix a hrdlička, rýchlo nadobudne pocit, že fénix je tu on a hrdlička ona. Lenže u Shakespeara je to presne naopak. A mnohí si dokonca splietli ešte aj to anglické turtle s korytnačkou. Pán Hrdlička – nazvime ho takto – je holúbok ako na pohľadanie. Symbol vernosti už v skorých ranných hodinách hrkúta, čo mu sily stačia. Samičky jeho druhu ho zjavne neoslovili, keďže sa zahľadel do celkom inej dámy, ktorá sa tu ocitla akoby z iného sveta.

Tá éterická bytosť je slečna Fénix, ktorá sa vie rozpáliť až tak veľmi, že pritom sama zhorí (vášňou?) do tla. V klasických mytológiách by sa mala vzápätí ako zázrakom znovuzrodiť a povstať z vlastného popola. No Shakespearova pôvabná Fénix je celkom iná: zomiera. Jedného dňa zazrie mladého pána Hrdličku, ktorý na ňu bez pohnutia gáni, akoby v živote nič podobné nevidel. A to je veru aj celkom pravdepodobné. Vzájomný vzťah je na svete, dve lietavé stvorenia sa budú chvíľu cítiť vzletne. Dlhá láska však z toho nebude. Denis de Rougemont by povedal, že to tak musí byť preto, lebo vášnivá láska nemá nikdy dlhé trvanie.