takže, aby sme niekoho naučili písať, musíme ho najprv naučiť čítať. To vie predsa každý, poviete si. V skutočnosti to každý nevie. Nemám tu teraz ani tak na mysli toľko omieľané čítanie s porozumením, ktoré je zaiste dôležitou súčasťou výbavy aj tých menších školákov, nehovoriac už o študentoch na univerzitách. Čítanie s porozumením by malo byť samozrejmosťou aspoň do tej miery, že z textu dokážeme pochopiť, či je mienený vážne alebo ironicky, že toto tu je metafora, zatiaľ čo tamto je myslené práve tak, ako to aj bolo napísané. A takto by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej. 

No schopnosť vedieť čítať má aj inú rovinu. Predstavme si študenta filozofie, ktorý sa chce naučiť písať filozofické texty. Prvé, čo sa musí naučiť, je teda čítať filozofické texty. No, lenže ktoré? Všetky, čo mu prídu pod ruky. Kvalitnejšie aj menej kvalitné, domáce aj zahraničné, od slávnych aj menej slávnych autorov, z tej aj z tamtej filozofickej školy, protichodné alebo na seba nadväzujúce, písané takým alebo onakým autorským štýlom... Je to ako keď chce záujemca o kuchárske remeslo pozorovať prácu profesionálnych kuchárov, pričom každý z nich má svoje vlastné spôsoby, akými vykonáva svoje gastronomické umenie. Ktorého napodobniť? Nuž, prísne vzaté, ani jedného. Cesta k vlastnému štýlu však bude ešte dlhá, predlhá. Vlastný štýl je crème de la crème každého umenia.