medzitým stihnete všetky zanedbané aktivity. Pomodlíte sa ruženec, prečítate si ďalšiu kapitolu knihy, odpíšete na všetky sms a maily, ktoré ste v poslednom čase zanedbali. A ešte stále máte čas popozerať sa okolo seba.

Slečna vedľa mňa pozerá komédiu. Slúchadlá sú tak hlasno, že aj ja počujem, o čo ide, a občas pozriem na obrazovku jej notebooku, aby som vedela, či sa niekedy v budúcnosti oplatí pozrieť si ten film. Celkom milá zábava. Čo ma udivuje, že napriek žánru, ktorý spolusediaca pozerá, vôbec sa neusmieva, nezasmeje. Len tupo hľadí na displej. Ďalšia slečna oproti telefonuje so svojím frajerom a hovorí mu, ako veľmi jej chýba, hoci sa len pred pár minútami rozlúčili. O pár minút neskôr už volá nejakej svojej známej a opisuje, ako prežila čas so svojou láskou. Ľutujem, že som si nezobrala slúchadlá a snažím sa viac zahĺbiť do knihy. Rozumiem, že sa dievča potrebuje pochváliť, ale radšej by sme to my ostatní nemuseli počuť.

Neďaleko telefonuje ďalšia pani. Už asi prebrala všetko od politiky na Slovensku po svetový mier a našla riešenia na všetky globálne krízy. Viem, kde bude tunel a teším sa na chvíľu ticha. Pár vedľa mňa síce tvorí pár, aj sa držia za ruky, ale medzitým odpisujú na milióny správ na sociálnych sieťach. Hovorím si, že možno komunikujú medzi sebou. Lebo človek nikdy nevie.