musím povedať, že sa ma havarijné správy o ohrození Zeme riadne dotýkajú. Pri poslednom klimatickom reporte z roku 2021 „Code red for humanity“ od IPCC (International Panel on Climate Change) som zažila malú ekologickú úzkosť. Síce až dnes, vďaka Jakubovi Filovi, viem, že ten pocit absolútnej bezradnosti a strachu sa tak volá. Možno je to cestovaním, možno Liptovom, kde som vyrastala zaborená v ľadovej vode Belej a s hlavou v Tatrách, že si to tak pripúšťam.
Jedným dychom však dodávam, že okrem ťažkosti cítim aj povinnosť konať. Som z regiónu plného lesníkov, čo sú v lese viac ako doma. To sú tí, na ktorých moja bublina často nadáva – v niečom oprávnene, v niečom úplne mimo. Je to prostredie, kde sa vždy ťažilo. Kde rodiny žijú z roboty a pozemkov v lese. Kde sú témy urbárov súčasťou nedeľných debát. Je to región, kde sa chodí sadiť do lesa sadenice a čistiť haluze, keď máte päť a cez vrbinu vás ešte nevidno.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.