Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

.pohľad Veroniky Brunckovej: Ide hlavne o planétu

.veronika Bruncková .stĺpčeky .pohľad veroniky brunckovej

Tento týždeň je o klimatickom samite v Glasgowe. Veľké slová, ktoré si už krajiny toľkokrát od precitnutia z industriálnej revolúcie nasľubovali, sa azda pretavia aj do skutkov. Okrem obmedzenia výroby spaľovacích motorov v autách cez uhlíkovú neutralitu až po zastavenie vykynožovania lesov.

.pohľad Veroniky Brunckovej: Ide hlavne o planétu Facebook/Veronika Bruncková

musím povedať, že sa ma havarijné správy o ohrození Zeme riadne dotýkajú. Pri poslednom klimatickom reporte z roku 2021 „Code red for humanity“ od IPCC (International Panel on Climate Change) som zažila malú ekologickú úzkosť. Síce až dnes, vďaka Jakubovi Filovi, viem, že ten pocit absolútnej bezradnosti a strachu sa tak volá. Možno je to cestovaním, možno Liptovom, kde som vyrastala zaborená v ľadovej vode Belej a s hlavou v Tatrách, že si to tak pripúšťam.

Jedným dychom však dodávam, že okrem ťažkosti cítim aj povinnosť konať. Som z regiónu plného lesníkov, čo sú v lese viac ako doma. To sú tí, na ktorých moja bublina často nadáva – v niečom oprávnene, v niečom úplne mimo. Je to prostredie, kde sa vždy ťažilo. Kde rodiny žijú z roboty a pozemkov v lese. Kde sú témy urbárov súčasťou nedeľných debát. Je to región, kde sa chodí sadiť do lesa sadenice a čistiť haluze, keď máte päť a cez vrbinu vás ešte nevidno. 

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite