kedysi som mal takúto záľubu: vzal som si do rúk slovník a náhodne si ho otvoril na nejakej strane. Oko mi padlo na niektorý z výrazov a ja som sa začal pýtať na všetky jeho možné významové úrovne, na jeho etymológiu, na jeho synonymá, antonymá, na metafory, ktoré umožnil a podobne. Popritom som zväčša natrafil na nejaké iné slovo, ktoré ma takisto zaujalo a začal som celú túto objavnú cestu odznova, no už s tým novým slovom a jeho významami. A tak to pokračovalo ďalej. Strávil som v takýchto slovných meditáciách (ak to takto možno nazvať) veľa času, no učilo ma to rozumieť vlastnému jazyku, jeho nuansám a možnostiam. Túto neškodnú kontemplatívnu hru som mal rád ako takú vlastnú, takmer jazykovednú kratochvíľu.

Keď dnes čítam nejakú knihu alebo text, stáva sa mi, že sa pristavím pri nejakom slove, ktoré ma v tom texte náhle vyruší, spomalí, zaujme alebo ktoré mi v ňom nejako nesedí. A na okamih sa odpútam od textu a ponorím sa do nových jazykových vôd. Netrvá to dlho, no je v tom určitá vášeň prechádzať akoby prstami po drapériách slov a všímať si ich tieňovanie a záhyby. Ocitáte sa vtedy v limboch, v prahových zónach slov, vo významoch, ktoré sú už dnes zabudnuté, no ktoré kdesi na pozadí našej psychiky stále zohrávajú svoj part.