václav Havel v jednej diskusii na Forum 2000 hovoril o tzv. fenoméne postväzenskej psychózy. Sám zažil niekoľko návratov z väzenia a pozoroval ju na sebe aj niektorých svojich priateľoch. Vo väzení človek zažíva nútený režim, všetky aspekty jeho dňa, a teda aj života sú predom naplánované niekým iným a hoci to človeku spočiatku nie je príjemné, po čase si zvykne, pretože to býva pohodlné. Keď sa z väzenia dostane von, je konfrontovaný sneustálou nutnosťou sa rozhodovať medzi nekonečnom alternatív. Kedy sa ráno zobudí, čo si oblečie, na čom bude pracovať, s kým sa chce stretávať, koho bude podporovať. Havel povedal, že jedným z charakteristických a najdrastickejších prvkov tohto stavu je túžba po návrate späť do väzenia. Sám poznal viacerých, ktorí sa roky v neslobode nemohli dočkať na deň,  keď ich prepustia a po pár dňoch sa tam vrátili opäť. Túžba po pokoji a možnosti, že za vás rozhoduje niekto iný, bola príliš vábivá. Vidina jednoduchšieho života za odovzdanie (časti) slobody. 

My sa už 32 rokov s týmto snažíme žiť. Sloboda so sebou prináša voľnosť a životu jednotlivca priznáva dôstojnosť. Iba ten, čo vie brať zodpovednosť a dopady za svoje rozhodnutia, je skutočne slobodný. 

To však neznamená pátranie po dokonalých ľuďoch. Medzi sebou ani medzi politikmi. Masarykovo „demokracia má svoje chyby, pretože občania majú svoje chyby” bude platiť vždy, a tak je to úplne v poriadku.