zmyslom ideálu je, že stojí ako svetlo majáka pred nami, aby sme sa vedeli v nepriazni dní, počasia či osudu ľahšie zorientovať. Ideály sú vždy tam ďaleko, nedosiahnuteľne vpredu. Môžeme sa nimi riadiť, sledovať ich trajektóriu, smerovať k nim. Sú to dôležité vodidlá našich životných ciest, nášho putovania. Kto nesleduje nijaký ideál, stáva sa tulákom bez cieľa. Aj taký život je možný, aj taký dokáže niekoho inšpirovať alebo sa mu aspoň zdať inšpiratívny. Nech sa páči, každému jeho spôsoby vedenia života.

Lenže ak je ideál vodidlo tam v diaľke, v nedosiahnuteľnom odstupe, ako sa potom o ňom dá povedať, že by sme ho mali napĺňať? Iba ak obrazne. V skutočnosti by to mohlo znamenať toľko, že sme sa neodchýlili z vytýčenej cesty, že sme neskĺzli, že sme nestratili zo zreteľa ten maják, vďaka ktorému „vieme, kde je sever“. Ísť za ideálom, riadiť sa ním, kormidlovať svoju loď stanoveným smerom teda znamená neuhnúť ani na okamih, vytrvať na svojej ceste, nech sa deje, čo sa deje. Ideál je ideálom len vtedy, ak má hodnotu toho, čo je hodné nasledovania aj napriek prekážkam a čo nemeníme každú chvíľu podľa toho, kam sa rozhodnú duť sociálne vetry.

Čo však znamená, že ideál je nedosiahnuteľný? Ak niekto, kto sa nechal viesť ideálom, počas svojho života neuhol zo stanovenej dráhy, no smrť ho zastihla na ceste (veď koho zastihla až v cieli?), prežil svoj život v súlade so svojím ideálom a ten určuje aj zmysel takto prežitého života. Ak jeho ideálu uznáme správnosť, taký človek prežil dobre vedený, zorientovaný život.