doterajšiu diskusiu o tom, že od nástupu tejto vlády uplynulo už veľa času a daňovú reformu nikto nevidel, môže teraz vystriedať zaujímavejšia diskusia o prednostiach a nedostatkoch predloženého návrhu. Predstavený návrh nie je o kozmetickej zmene, je natoľko rozsiahly a v niektorých aspektoch odvážny, že autor návrhu ho označuje za revolúciu. A daňová revolúcia, teda zásadné prekopanie nášho daňovo-odvodového systému, je presne to, čo potrebujeme.

Predložený návrh však daňovou revolúciou je aj nie je. Je v podobe zásadného zjednodušenia systému. Nemá však v sebe silný impulz pre nakopnutie ekonomiky, akým bola rovná daň v roku 2004. 

Z troch častí reformy – podpora rodiny, zdaňovanie práce a zdaňovanie firiem –  sú reformou len dve, ktoré sa týkajú zdaňovania. Návrh na zavedenie dvestoeurového príspevku na dieťa patrí do oblasti sociálnej politiky. Zavedenie poriadku do systému sociálnych dávok a jeho zjednodušenie je síce  chvályhodná snaha, v kontexte daňovej reformy však pôsobí ako cudzorodý prvok. Daňový systém by nemal slúžiť na realizáciu cieľov v sociálnej politike. Daňový systém by mal byť mechanizmom, ktorý najmenej deformujúcim spôsobom od občanov a firiem vyberie čo najnižší objem peňazí potrebných na fungovanie štátu, financovanie jeho záväzkov a politík.