sme na sklonku humanitárnej katastrofy a kontaktujeme zdravotnícku pomoc zo zahraničia, a predsa u nás stále pokračuje necitlivá fraška o krčahoch vody a tajomných prekvapeniach. Máme lockdown, čo by sme, mimochodom, mohli poslovenčiť, aby tomuto slovu porozumel každý. Tak či onak, sme opäť izolovaní a mne sa to zdá ako zlý sen na kolotoči, ktorý nevieme zastaviť: Štát sa snaží riešiť krízu nedostatočnými obmedzeniami. 

Ľudia však štátu a jeho inštitúciám po zlyhaniach nedôverujú, takže ich nie sú ochotní dodržiavať. Polícia to nemá šancu kontrolovať, takže opatrenia sa hovoria, ale chlieb sa je a nič sa nedodržiava. Vláda sa spoločnosti bojí, a preto má na veľké zásahy, ako napríklad povinné očkovanie, sama sebou zviazané ruky. A toto všetko sa opakuje dookola.