do kancelárskeho kresla smeruje Olaf Scholz. Exminister financií Merkelovej vlády a predseda konkurenčnej SPD doviedol socialistov k najtesnejšiemu volebnému víťazstvu, čím prelomil víťaznú sériu  CDU/CSU cez štyri volebné obdobia.

Skutočnosť, že SPD nebude vládnuť sama, ale v semaforovej koalícii so zelenými a liberálmi, predznamenávala dlhé rokovania o koaličnej zmluve. Najmä dve menšie strany prichádzajú do vlády s dramatickými programovými rozdielmi, o ktorých sa nemálo insiderov domnievalo, že sú fakticky nezlučiteľné. Dva mesiace tvrdých rokovaní, z ktorých  – na obrovský rozdiel od Slovenska – neunikali do médií nedotiahnuté preddohody a podrobnosti, sa napokon prevtelili do 170-stranovej koaličnej zmluvy. Tak trochu pripomína tú rakúsku, kde sa vo vláde stretli ľudovci so zelenými – v  tom zmysle, že strany sa nesústredili na hľadanie kompromisov v jednotlivých oblastiach, kde sú si vzdialené, ale svoje prioritné agendy si rozdelili tak, aby sa vzájomne obchádzali. 

 Zelení si takto vydupali superministerstvo pre ekonomiku aj s klimatickou zmenou a životným prostredím, zatiaľ čo FDP získala vytúžený rezort financií pre svojho predsedu Lindnera. Analýzy zdôrazňujú, že koalícii sa takto podarilo obísť pascu minimálnych programových prienikov, v ktorej zvykli uviaznuť najmä vlády CDU/CSU s SPD. Iste, autonómia rezortných politík neplatí absolútne, Zelení museli napríklad upustiť od spoločných európskych dlhopisov, čo bola veľká upútavka v ich programe, liberáli zasa nepresadili ešte prísnejší ústavný zákaz ďalšieho zadlžovania štátu ani absolútny zákaz zvyšovania daní. A aj dlhová brzda, ktorú majú v ústave, sa bude počítať o čosi benevolentnejšie.

Do toho, či nové súručenstvo bude trvalo udržateľné, prehovoria aj personálie, kde sa už bez dobrej vôle ku kompromisom neobídu. Hoci zdiaľky nevidno do predností a slabín ministerských  nominácii, dá sa postulovať, že nezrelé ani nekompetentné osobnosti sa v nemeckej vláde, znovu na veľký rozdiel od slovenskej, nevyskytnú. Jednoznačne lepšie pre vládnutie – doma aj navonok – bude, že Scholz nepatrí k radikálnej, ale  umiernenej časti nemeckej sociálnej demokracie. Dá sa teda spoľahnúť, že hoci v zahraničnej politike sa očakávajú zmeny, Scholzovi vydrží predsavzatie neodkláňať sa zo stôp, ktoré vyšliapala Merkel.