vojdem do pivnice, žiaden plesnivo zemitý zápach vlhkých múrov. Vojdem do špajzy, ani náznak vône korenia. Otvorím chladničku a bezvôňovosť ako na severnom póle. Zároveň však presne rovnaká ako v kancelárii, kde mi tá byrokratická stuchlina vždy pripomínala starobylosť záznamov vo farských matrikách. 

Prišlo to dosť rýchlo a bez varovania. Absencia všetkých čuchových vnemov akoby moju faru zmenila na novostavbu. Žiadna stopa po realite života. Napodiv mi tie pachy vôbec nechýbajú. A na vône si ešte vládzem spomenúť, takže pitie kávy či ovocného čaju bez vône ma až tak nevyrušuje. Ostala mi chuť, takže to nie je pre mňa papkáča zatiaľ kritické.

Diabla v rozprávkach vždy sprevádzal zápach síry. Viem si to 4D predstaviť, lebo vo svite môjho detstva bolo sírouhlík cítiť často. Tak sa v duchovnom svete ľudí dá hriech ľahko prirovnať k zápachu. A svet bez odóru možno často pozorovať u tých, ktorí veľmi netúžia ani po škodení iným, ani po hrdinstve dobrých skutkov. Žijú si svoj život a skrývajú sa za neutralitu. Od  vzťahu k náboženstvu až po verejné angažovanie sa v akejkoľvek komunite. Naopak, ľudia budujúci Božie kráľovstvo si spájajú dobro s povestnými ružami sv. Terezky a vnímajú každý skutok lásky k Bohu alebo k blížnemu ako prevoňanie tohto sveta. Je nespočetne veľa zázrakov, ktoré sú spojené aj s príjemnou vôňou. A od čias Lazara sa kresťanom zasa zápach spája so smrťou.