existujú smutné konce. Veci, ktoré ešte mali pokračovať, sú preč, nenávratne preč. Niekedy je to život milovaného človeka, inokedy strata niečo vzácneho, čo pre nás malo svoj význam. Nad takými koncami sa dá nariekať, no dá sa ponad ne aj povzniesť so stoickým pokojom, ktorý chápe, že do tohto sveta konečnosť patrí. Konečnosť tomuto svetu dokonca aj pristane. Naozaj. Len keby nemusela byť veľakrát krutá.

Sú konce, ktoré vyvolávajú radosť. Posledná kocka lega, posledná úprava na knihe, posledná tabuľka pre byrokratov – tá poteší najviac, o tom niečo viem. Hoci ukončenie diela, dopísanie knihy, posledný ťah štetcom, posledný zárez do dreva je aj okamihom rozochvenia. Je to zvláštne chvenie človeka, ktorý púšťa z rúk a spod svojej kontroly to, čomu sa tak dlho venoval. Kadekto si teraz na to dielo siahne, napíše o ňom niečo, dobré alebo lepšie, horšie alebo vyslovene zlé. Chvenie na konci je chvením začiatku novej etapy v živote diela. A autora.

Konce bývajú aj smiešne. Ako niektoré v Kunderovej Nesmrteľnosti. No napríklad aj konce politických kariér, keď posledný obrázok politika, ktorý si verejnosť zafixuje do spoločnej pamäti, bude práve ten komický. Oj, Slovensko by vedelo rozprávať o takých politických koncoch a končekoch!