keď Jaspers v tej pasáži vymenúval rôzne situácie, v ktorých sa ako vinníci ocitali Nemci vo všeobecnosti po skončení druhej svetovej vojny. Pýtal sa sám seba, či majú byť označení za politických vinníkov aj tí, ktorí sa ospravedlnili; tí, ktorí to mysleli – a zrejme aj úprimne – dobre; tí, ktorí žili mimo politického diania a politika ich nezaujímala. Nikto z nich podľa Jaspersa nemôže byť zbavený politickej zodpovednosti za to, čo sa stalo v druhej svetovej vojne. Jedna zo skupín je však zvláštna.

Jaspers píše: „Alebo: ľudia vraj videli nešťastie, netajili sa tým a varovali. No to v politike neplatí, ak to neviedlo k činom a ak tieto činy neboli úspešné.“ Toto surové konštatovanie mrazí, lebo človek je vystavený nepríjemnému hlasu svedomia, ktoré hovorí: nestačí, že si nemlčal; nestačí, že si v tichosti varoval ostatných, že sa niečo strašné deje; nestačí, že si to vykričal na plné hrdlo do sveta; nestačí dokonca ani to, že si iniciatívne konal – nestačí to, ak tvoj čin nepriniesol výsledky, zmenu zlej situácie, nápravu.

Tá veta znie hrozivo preto, lebo človek sa môže veľakrát snažiť aktívne zmeniť zlé pomery v krajine, v práci alebo vo svojom najbližšom prostredí. A ak sa tieto činy nestretnú s úspešným výsledkom, vzťahuje sa podľa Jaspersa aj naňho politická vina za katastrofálne škody, ktoré spôsobili mnohí iní jeho spoluobčania, s ktorých konaním pritom nijako nesúhlasí a dokonca mu odporoval.