bola som na pohrebe. Tým sa celý príbeh začal. Oblečená nielen v čiernych šatách, ale aj čiernom kabáte, čierne čižmy. Tak ako sa na pohreb chodí. Slušne a elegantne. Ale tento rok je zima emočne veľmi labilná a nevyrovnaná. A hoci bolo pred troma dňami mínus jedenásť, v deň pohrebu bolo už päť stupňov nad nulou. Cintoríny na Liptove sú zväčša v kopcoch. Samozrejme, bez upravených ciest. Kráčali sme v modlitbe hore tým kopcom, nohy nám ťažkli. Od bahna. To sa lepilo na naše topánky. Po odchode z cintorína som vyzerala ako pravý liptovský družstevník, ktorý práve skončil jarnú oráčinu. Blato sa zo mňa priam kydalo. A to nielen z topánok, ale aj z okraja šiat. Pred nastúpením do auta som v najbližšej mláke namáčala hygienické vreckovky a pucovala, čo sa dalo. Nebola som sama. Takto sme tam vyzerali všetci, ktorí sme išli z pohrebu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.