keď sa v štvrtom storočí nášho letopočtu sústreďovali rôzne germánske kmene zo severu pozdĺž hranice s Rímskou ríšou, pociťovali rímski cisári veľké znepokojenie. Hranica, ktorá oddeľovala Rím od zvyšku sveta, bola síce ešte vždy dobre strážená, no pohraniční Germáni nežili len na nejakej pomyselnej čiare. Mnohí sa časom stali vojakmi rímskych légií a nejeden z nich ostal do konca života verný Rímu, lebo to bolo výhodnejšie, než žiť pod nadvládou iného Germána, ktorého zo srdca nenávidel.

Rimania využívali germánsku nejednotnosť, no desila ich pomalá, plazivá infiltrácia. Voči Germánom sa ohradzovali – doslova i prenesene. Hradby a strážne veže budili rešpekt a prinášali aké-také uspokojenie, že ríša ešte trvá. Z hraničnej čiary sa však stávalo široké pásmo rímskej neistoty. Rím bol ďaleko a život na vidieckej periférii sa líšil od mestského života v centre.