svoj obraz síce autoritatívneho, ale viac-menej pragmatického vodcu, ktorý dôkladne prepočítava predovšetkým ruské záujmy, rozmetal Putin na márne črepiny. Natoľko, že čokoľvek v politike ešte urobí, do histórie vstúpi ako šialenec, ktorý po 75 rokoch mieru vrátil do Európy vojnu.
Predvídavejšia menšina – boli aj takí – dnes necíti zadosťučinenie, keď odkazuje, že „predstierať ohromenie, že ruský diktátor sa rozhodol zvrátiť geopolitické a bezpečnostné usporiadanie v Európe a obnoviť Sovietsky zväz z čias studenej vojny, môže len pokrytec alebo hlupák“ (Michael Žantovský). Mnohí dnes pripomínajú, že Putin k tomu smeroval najneskôr od dobytia Krymu. Len bolo treba správne čítať náznaky a neukájať sa pocitmi, že historický revizionizmus je „passé". Napriek Krymu, samozvaným republikám, diverzným a hybridným operáciám a napokon obkľučovaniu celej Ukrajiny vojskami sa až do poslednej chvíle – ešte hodiny pred útokom – verilo, že vojnu nerozpúta. Rozpútal.
Putinov revizionizmus je kľúčový. Pretože hoci Putin nenávidí Ukrajinu z celej duše (pozri televízny prejav z pondelka), jeho ozajstnou métou neboli Doneck a Luhansk, a nie je ňou ani Ukrajina, ale geopolitický prevrat, kontrarevolúcia aj so sférami vplyvu zo studenej vojny spred roka 1989.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.