myšlienky akoby sa zacyklili, racionalita klesá na úroveň atavistického pudu, nastupuje nevoľnosť a ďalšie psychosomatické príznaky, bolesť na prsiach sa stupňuje, človek má problém sa nadýchnuť, mimoriadne nepríjemná záležitosť, ktorú však netreba nijako príliš popisovať, myslím, že aktuálne ide aj tak o spoločnú skúsenosť. 

Zrazu nám naozaj naplno dochádzajú významy slov. Strach, ktorý nedovolí nič robiť. Strach písať, čítať, premýšľať, žiť. A človek si jednoducho nedokáže pomôcť. Nie sám. A tak potrebuje niekoho silne zovrieť, objať, pokojne sa rozplakať, lebo strach prechádza do zúfalstva a to musí len nejako prejsť.