samotný volebný výsledok sa uchádza o zápis do učebníc politológie, keďže opozícia zjednotená do šesťkoalície získala o cca 800-tisíc menej hlasov, než pred štyrmi rokmi malo tých istých šesť strán kandidujúcich každá osobitne. O tom, prečo maďarská opozícia tak katastrofálne poprela známu floskulu „v jednote je sila“, už vychádzajú siahodlhé analýzy. Na tých je pozoruhodné, koľko Maďarov vie byť po vojne generálom. Pravda je, že štvrtú ústavnú väčšinu Fideszu, dokonca o dva mandáty silnejšiu, než je tá dosluhujúca, neočakával nikto. Ešte aj najpesimistickejší prieskum tipoval maximálne 10-percentný náskok Fideszu. Vo finiši už pritom bolo zrejmé, že vojna – navzdory všetkej logike – pomáha v kampani Orbánovi. 

Zdiskreditovaná opozícia bude po drvivej porážke čeliť ešte neobmedzenejšiemu „samoderžaviu“ Orbána, než boli jeho predchádzajúce tri periódy. (Dokopy štyri, ale v 1998 až 2002 bol ešte demokratom.) Skutočnosť, že už aj v minulom volebnom období nemala opozícia vplyv fakticky na nič, zrejme prinúti 56 poslancov šiestich strán klásť dôraz na mimoparlamentné a pouličné metódy politického zápasu. A keďže tie sú typické pre autokratické režimy, bude opäť jasnejšie, kam smeruje, respektíve čím je Orbánov NER („režim národnej spolupráce“).

Ruská agresia na Ukrajine pritom mohla (a mala) byť pre Orbána ak nie umieračik, tak veľký „setback“, keďže kompromitovala jeho dlhoročnú politiku tzv. východného otvárania.