niežeby neboli dosť dobré, skôr naopak, akurát sú smutné, temné a depresívne, ako sa na klubové filmy patrí. Žiadne pukance, žiadny multiplex, toto je vážnosť, umelecké výpovede, tu idú žarty bokom. Oba vznikli vlani, oba sú výrazne žensky autorské, oba sa už premietali na viac či menej významných filmových festivaloch a na oba príde do kina tak plus-mínus päťdesiat ľudí, čo je pri tomto type filmov smutný štandard.

Ale iné som chcel. Oba tie filmy sú totiž dnes celkom iné, ako boli pred dvoma mesiacmi, respektíve, ako boli vlani, keď boli nakrútené. Zmenila ich vojna – zásadne, dramaticky, na úrovni výrazu.