nejako neschopne som postávala uprostred pobočky a nevedela som, za kým ísť. Všimla si ma jedna žena, hoci ani ostatné nemali nikoho. Povedala som, čo potrebujem, a prosila ju, aby mi poradila, čo s tým, alebo aspoň na koho sa obrátiť. S úsmevom mi poradila, urobila navigáciu na všetko, čo som potrebovala. Zrazu sa len poobzerala po pobočke a spýtala sa, keď tam nikto z klientov nie je, či by som ju mohla požehnať. „Teda neviem, či vy môžete požehnávať. Alebo či to môže urobiť len farár.“ Dokončievala som vypisovanie papierov a len tak som zahmkala. V hlave sa rozbehol kolotoč. 

Viem, čo môžem robiť. Ale nejako som sa nevedela rozhodnúť. Odrazu pri mne stáli štyri ženy z pobočky. Jedna hovorila o manželovi, jedna o probléme s deťmi. Akoby sa každá potrebovala vyrozprávať a naložiť na mňa svoj batoh ťažkostí. Poprosila som o strpenie. Dovypisovala som papiere. Zrazu som sa len opýtala, kedy naposledy dostali požehnanie. Od hocikoho. Od detí, od manžela… Jedna si spomenula, že naposledy asi na Popolcovú stredu, keď bola v kostole. Ostatné si nevedeli spomenúť.