to, že od januára 2023 príde Rusko o 90 percent svojich európskych príjmov z „čierneho zlata“,  je zatiaľ najsilnejšie protivojnové opatrenie EÚ, ktoré zníži schopnosť Kremľa viesť vojnu na Ukrajine už v strednodobom horizonte. Absolútne nezlučiteľné s realitou sú preto reči – na Slovensku napríklad Kmec z Hlasu – že ropné embargo uškodí viac Únii ako Rusku. Na bolesti v Kremli nič nezmenia ani hoaxy typu „India bude predávať ruskú ropu do Európy, a tak sa obídu sankcie,” ktoré žijú  nielen na sociálnych sieťach, ale aj v niektorých médiách a televíznych debatách (Pellegrini).

Keby kompromis bol koncom príbehu, veľmi by to potešilo. Ale hoci sa z Bruselu šíri naratív úspechu, na embargovaní ruskej ropy leží tieň vydieračského potenciálu, ktorý využil maďarský premiér. Výsledný ústupok ohlasuje s veľkou silou, že v zneužívaní princípu jednomyseľnosti pôjde Orbán až za hranu. To  je varovné nielen so zreteľom na ukrajinskú krízu, ale  aj v dlhodobejšej perspektíve, v ktorej sa rysuje viac konfigurácií typu jeden proti 26. Výnimka, ktorú si presadil proti ostatným 26 premiérom, keď ruská ropa prestane prúdiť po mori, ale nie ropovodmi – presnejšie ropovodom Družba – ochromuje akcieschopnosť Únie nielen voči Putinovmu Rusku, ale celkovo.