.„z času na čas malomyseľniem. To je škola nesprávneho chápania života! Porozumej ľuďom! Vždy, keď ich chceš nenávidieť, usiluj sa im namiesto toho porozumieť. Ži vo vnútornom mieri!“ Ľudia, ktorí vzbudzovali Wittgensteinovu nenávisť, neboli ani tak jeho nepriatelia na druhej strane barikád, ale skôr jeho vlastní. Kvárila ho ich hrubosť, grobianstvo, nízke spôsoby. Opakovane sa na to sťažuje, nazýva ich čvargou a sám sebe pripomína (sú to napokon tajné denníky, ktoré nepísal pre naše oči), ako sa mu hnusia. Vraví, že sa mu nejavia ani tak ako ľudia, ale ako grimasy. Franz Xaver Messerschmidt by sa tým slovám potešil.

V tom istom čase však tento rakúsky filozof rozmýšľa nad tým, ako spraviť zo seba samého dobrého človeka, ktorý aj napriek zlým okolnostiam dokáže formovať svoju osobnosť. A povedzme si pravdu, až tak veľmi sa mu to zas nedarí. Teda aspoň nie v takej miere, ako by si to on sám prial. Prepadá depresiám, niekedy celé dni nič neurobí, a keď je už poriadne v úzkych, prosí o milosť dokonca samého Boha, aby z neho on spravil lepšieho človeka.

Tento starý príbeh pochádza ešte z prvej svetovej vojny, no je poučný aj dnes.