jeden deň sedím s poslancom Petrom Pollákom na stretnutí priateľov menšín, ktoré organizuje Ábel Ravasz, aby sme pred riadnou schôdzou Národnej rady prediskutovali zákony, ktoré môžu mať vplyv na menšiny a pomohli ich upraviť tak, aby bol čo najmenej nepriaznivý.

O pár dní na to čítam status poslanca Petra Polláka, ktorý sa rozhorčuje nad vetom prezidentky k „rodinnému balíčku“. Nezabudne napísať, že prezidentka zarába 13-tisíc eur, asi je to relevantné... Je rozhodnutý zákon po vrátení prezidentkou do parlamentu schváliť. Skromne sa ho pýtam, či tomu mám rozumieť tak, že mu nevadí, že veto prezidentky prelomia jedine s podporou fašistov. Odpoveď sa rodí ťažko. 

Najprv napíše, že fašistov predsa na schválenie nepotrebovali. Síce sa na to nepýtam a síce s nimi Igor Matovič aj tak vyjednával, schválil časť ich pozmeňujúcich návrhov a na ich podporu bol hrdý, ale okej. Opakujem otázku. Prichádza ďalšia vyhýbavá odpoveď, útoky na SaS, ktoré ignorujem, zľahčovanie, že veď Igor len odpovedal na výbore na ich otázky (nebolo to na výbore a sedel s nimi cca tri hodiny) a aspoň jedna veta s náznakom sebareflexie – že ho mrzí, že s nimi hovoril. Ja na to, že mňa oveľa viac mrzí, že nie je v tom principiálny, a tým aj on prispieva k legitimizácii fašistov. Práve on! 

K ďalším otázkam odpoveď už nedostávam – hlavne nie k tej prvotnej, či mu nevadí, že veto prelomia len s podporou fašistov. Odpisuje len, že to hádam nemyslím vážne. Myslím. Ja to s vyhradzovaním sa voči fašistom vždy myslím vážne a rada by som vedieť, kto na akej strane stojí. Keď mu dôjdu argumenty, tak napíše, že sa mu pod statusom „rozmohla úderka z Prezidentského paláca“.