možno sú to len vety medzi inými vetami, ktoré nám už dnes veľa nehovoria, lebo prácu s jazykom a staré dobré rétorické zručnosti sme v tom lepšom prípade preonačili len na prostriedky, ako efektne získavať súhlas ostatných: v biznise, v politike, v obchode. Skrátka, využívame jazyk a výrečnosť len do tej miery, do akej nám prinášajú nejaký benefit. Tým horším príkladom je úroveň diskusie – verejnej alebo privátnej. Hovorí sa tomu jazyková kultúra a s tou to ide z kopca.

Ak má Starobinski pravdu, tak sme svedkami symptómu, ktorého dopad si ani nechceme predstaviť. A nechceme si ho predstavovať preto, lebo je to nepríjemné a nepohodlné maľovať čertov na steny a čo i len potajme zauvažovať o tom, že politická sloboda tu nemusí byť vždy a že k jej odstráneniu nevedie nijaká krátka ani dlhá cesta, ale že to môže nastať ako náhly zlom, v jedinom okamihu. Len tak: bum! A sme v okovách nejakého autoritára, tyrana, despotu či totalitného magora.