starí mudrci hľadali ten prazvláštny stav, ktorý nazývali dokonalosťou alebo blaženosťou, stav, ktorému nič nechýbalo, v ktorom boli aj najmenšie výkyvy zmazané, dominovala mu harmónia, úplná integrita, trvalý pokoj. Nebolo to iba chvíľkové vzplanutie dobrej nálady, nával šťastných okamihov, ktoré sa vzápätí rozplynú do ničoty, ale muselo to byť niečo stabilné. Oddali sa teda meditáciám a rozjímaniam, v ktorých sa odpútavali od toho, čo je premenlivé, aby našli to, čo je nemenné.

Muselo to byť silné, keď sa taký mudrc pohrúžil hlboko do seba a stratil sa v tajomnej hmlovine pokoja.