kým sa dostanem k Borisovi-konzervatívcovi, zabŕdnem trochu do inej témy. Keď sa v Aristofanovej komédii Žaby chvastá s vážnou tvárou boh Dionýzos pred Heraklom, že on sám s Kleisthénom potopili tucet nepriateľských lodí v bitke pri Arginusských ostrovoch, jeho sluha Xanthias naňho len udivene zíza a smerom k publiku hlesne: „A tu som precitol!“ Starogrécka komédia hovorila takej postave, akou bol Aristofanov Dionýzos, alazón, chvastúň, luhár, ktorý sa rád povyšuje a označuje sa za niekoho, kým vonkoncom nie je. 

Pred alazónmi varuje prvých kresťanov aj apoštol Pavol v liste Rimanom a takisto v druhom liste Timotejovi. Alazónmi boli v Platónových dialógoch viacerí sofisti, ktorí sa pred inými radi hrdili tým, že získali plnosť poznania, že sú nositeľmi múdrosti, a preto vedia múdrosť odovzdať aj iným – za nejaký ten finančný obnos, samozrejme.

V divadelnom aj v Platónovom svete sú alazóni postavy, ktoré sú divákom a čitateľom na smiech, a to práve pre našuchorené chválenkárstvo a vystatovačnosť.