iste, analógia nemá najdlhšie nohy. Kríva v tom, že keď Draghiho vláda spadla do menšiny (jedného  hlasu!), premiér podával okamžite demisiu, ktorú prezident najprv neprijal, ale na druhý „pokus“ áno. Na rozdiel od Hegera a spol., ktorým ani omnoho výraznejšia menšina nehovorí, že najštandardnejšie by bolo sa z kresiel odlepiť. Analogické však je, že rozloženie síl na talianskej scéne skrývalo, podobne ako na Slovensku, potenciál neželaného politického zvratu. Čo sa v Taliansku aj stalo.

Ale pozor – napriek hystérii, ktorá vľavo vypukla, predstavuje trio Melloni-Salvini-Berlusconi pre Taliansko menšie riziko, než keby sa zrodilo spojenectvo Fico-Pelle-Kollár-Uhrík na Slovensku. Argumentov je viac. Najväčšia výhrada voči takmer naisto budúcej premiérke, totiž že vzišla z fašistického prostredia, nemá „nabité“. Zo Slovenska to autor isto nemôže vyhlásiť,  ale kladie si otázku: Je väčším fašistom Melloni, ktorá pred 20 rokmi adorovala Mussoliniho, alebo Fico, ktorý tu a teraz razí rétoriku režimu v Kremli ako nikto iný v Európe? Lebo ešte aj Orbán je diplomatickejší.