a zrazu sa začali otvárať brány osobných svetov. Človečinu bolo cítiť a bolo to veľmi osobné. Mladé slečny sa rozhovorili, čo je pre ne symbolom Vianoc. V niektorých prípadoch to bolo až bolestivé. Zvlášť sa ma dotkla poznámka jednej z nich: „Viete, pre mňa sú Vianoce len štedrá večera, nič viac.“ Ale pokračovala a ja som sa dozvedela, že to je jediné jedlo v roku, keď sa stretnú celá rodina – jej súrodenci a jej rodičia – pri jednom stole. Hovorila, že pre ňu nie sú dôležité darčeky (hoci i tie sú skvelé), ale je pre ňu veľmi dôležité, že si všetci nájdu na hodinu čas a stretnú sa pri jednom stole.
Definícia rehoľného a komunitného života hovorí, že je to zdieľanie dvoch stolov: toho obetného a druhého v jedálni. Ani modlitba nemôže žiť, ak sa k nej nepridá čas strávený s inými ľuďmi.
Pár dní dozadu strávili v Ružomberku víkend bohoslovci, muži, ktorí študujú za kňazov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.