na pomoc pri definovaní výrazu „hodnota“ si vezmeme slovníky. Krátky slovník slovenského jazyka ponúka hneď štyri definície. Po prvé, ak položím otázku „Akú hodnotu majú tieto šperky?“, hovoríme o hodnote ako o cene. Po druhé, ak zaznie otázka „Aká bola hodnota obety, ktorú priniesol Ján Palach?“, hovoríme o hodnote ako o význame, zmysle či dôležitosti nejakej veci. Po tretie, s otázkou „Aká je výživná hodnota tvojich bežných raňajok?“ hovorím o hodnote ako o osožnosti a užitočnosti. No a po štvrté sa môžeme zamyslieť „Aké kultúrne hodnoty podporuje náš štát?“ a tu hovoríme o hodnote ako niečom cennom, vzácnom.

Z týchto štyroch definícií vyplýva niečo zásadné. Zdá sa, že o hodnote niečoho často uvažujeme ako o niečom inštrumentálnom; teda že hodnota veci závisí od toho, aký úžitok či benefit nám prinesie. Na druhej strane je hodnota niektorých vecí od tohto úžitku nezávislá a hovoríme, že vec má vnútornú hodnotu či hodnotu sama o sebe. Inými slovami, aj keď niečo nie je užitočné, stále je to hodnotné – čo sa prvoplánovo javí ako protirečenie. Ale viac k tomu o chvíľu.

Siahnime ešte po dvoch etymologických slovníkoch, po slovenskom a anglickom, či nám význam slova hodnota neobohatia. V slovenčine sa slovo hodnota odvodzuje od slova „hodný“, teda „hodiaci sa“, „vyhovujúci“ – čo evokuje definíciu hodnoty ako niečoho užitočného; a tiež je „hodné“ niečo, čo spĺňa isté kritérium. Napríklad ak je niekto ctihodný, závisí to od toho, či splnil napríklad kritérium vysokého morálneho kreditu.