alebo pokojne sovietsku, aj tak je to jedno, stigmatizuje ma oboje. Nie zvonku, sám sa zvnútra stigmatizujem, lebo principiálne cítim, že to nie je úplne v poriadku. Alebo je a tradične veci zbytočne komplikujem. Faktom ale zostáva, že záľuba v ruskej a sovietskej fantastike mi zostala. 

Ono sa vlastne ani nedá tak globálne ignorovať Strugackých či Bulyčova, aby som zostal len pri tých najväčších menách, so (Zamjatinom) v zátvorke, lebo vieme, že nie je toxický, ale pocit vnútorného rozporu zostáva. Zvlášť ak si uvedomíme, že tam u niektorých autorov až akoby fungoval taký sebanenávistný ironický modus.