začnime širším kontextom. Osvietensvo 17. a 18. storočia prinieslo niečo, čo by sme mohli veľmi jednoducho nazvať modernita: istý dominantný mainstreamový druh myslenia stojaci na vláde rozumu a racionality. Tá mala nahradiť dovtedajší vplyv náboženstva a metafyziky. Do popredia sa dostali vedecké vysvetlenia a teórie a ducha osvietenstva by sme mohli chápať ako objektívneho, racionálneho, univerzálneho. 

kríza modernity a križovatka po nej

Dobrým príkladom je pojednanie o morálke Immanuela Kanta. Podľa tohto nemeckého filozofa je morálka ukotvená v našej poslušnosti univerzálneho morálneho zákona. Prečo ho musíme poslúchať? Pretože pramení z našej zdieľanej racionality a je prejavom našej autonómie. Inými slovami, sám som si zdrojom vlastných morálnych zásad, ale keďže som racionálna bytosť, moja morálna legislatíva je platná pre hocikoho iného. Ak sa v situácii X racionálne rozhodnem spraviť Y, každý, kto sa niekedy dostane do situácie X, by mal tiež spraviť Y. Kantov morálny systém teda nutne vedie ku kozmopolitnému a globálnemu vnímaniu človeka či k tzv. globálnemu občianstvu. 

Modernita, ktorú osvietenstvo prinieslo, však netrvala večne. Na kolená ju dostal rastúci skepticizmus voči apriórnej dôvere v silu rozumu. 19. storočie a myslitelia ako Søren Kierkegaard či Friedrich Nietzsche sú hlasnými odporcami tohto osvietenského racionalizmu, ktorý nielen okradol človeka o jeho vášne a umeleckú tvorivosť, ale viedol aj k niečomu, čo by sa dalo nazvať neutralizácia sveta.