je zaujímavé čítať si k tejto téme súčasných historikov či sociológov náboženstva. No rovnako pôsobivé sú o nej staršie texty, knihy a argumenty spred pár storočí.

Hoci sa totiž začiatky kresťanstva začali rozoberať už pred obdobím osvietenstva v 18. storočí, hlavne v „osvietenskej“ dobe nastal rozkvet literatúry na túto tému. A hlavnou motiváciou debát bola otázka zázrakov. Keďže ich spochybňovali mnohí deisti, aj taký velikán ako David Hume, mnohí pravoverní kresťania na to reagovali tvrdením, že prví kresťanskí apoštoli a učeníci (mimochodom, vrátane mnohých žien) si nemohli vymýšľať.

Historicky a teologicky sa zažilo presvedčenie, že kresťanstvo sa muselo šíriť vďaka zázrakom a Božiemu zázračnému a prozreteľnému vedeniu. Čokoľvek, čo si dnes uvedieme, neznamená, že to tak nebolo. Platí však, že historici nemajú v náplni práce vyjadrovať sa k tomu, ako sa máme na udalosti v histórii pozerať teologicky. Môžu nám napríklad povedať, v čom katolíci nesúhlasili s protestantmi, ale už nie, kto z nich má pravdu. Môžu sa vyjadrovať, že mnohé udalosti boli považované za zázraky, ale nie určovať, či naozaj šlo o zázraky.