osvietenstvo, v prvom rade to francúzske, verilo v existenciu absolútnych a univerzálnych právd o svete a tiež v ľudskú schopnosť objektívne ich poznať. Ako? Racionálne, teda naším rozumom, ktorý má z pohľadu osvietenstva centrálne postavenie. Svet opisujú isté absolútne pravdy, tie vieme rozumom spoznať a konanie v súlade s nimi vedie k možnosti celospoločenského progresu, ktorý je cieľom osvietenského politického spoločenstva.

Postmodernizmus tieto východiská odmieta. No definovať ho iba ich negáciou by nebolo úplné, tak sa ho pokúsim predstaviť cez pohľad na myšlienky, na ktorých stavia. Pozrime sa na štyri z nich.

štyri uholné kamene

Po prvé, postmodernizmus odmieta možnosť priameho, nesprostredkovaného vzťahu medzi nami (našou mysľou a jazykom) a svetom. Odmieta to, čo americký filozof minulého storočia Wilfred Sellars nazval myth of the given (teda mýtus samozrejmosti), a skepsu voči tomuto mýtu prejavili aj filozofi ako David Hume, Immanuel Kant či George Hegel.