zo všetkých reakcií sú najhoršie ústupky. Nepomohli v minulosti a neprinesú nič ani dnes. Neville Chamberlain je doteraz na smiech. A budúcim generáciám budú na smiech aj dnešní mierotvorcovia, nerozumejúci pozadiu oboch agresií. A preto je naopak Winston Churchill pre nás hrdinom, lebo neuveril sladkým, ale zákerným rečiam agresora. Pochopil zlo obsiahnuté v nacizme a spolu so spojencami išiel nekompromisne po krku ich nositeľov. Až po Berlín! A nešlo to, žiaľ, bez civilných obetí. 

Dnešný verejný diskurz na obe témy dokazuje, že verejnosť, aj veľká časť elít, stratila obranný reflex. Vychádza z premisy, že s každým sa dohodnúť dá. No žiaľ, sú tu kultúry, náboženstvá, alebo isté ich prúdy, ktoré vo svojej slovnej zásobe reálne nepoznajú slová ako dohoda, kompromis, rešpekt, tolerancia, odpustenie… Nebezpečenstvo pre svet spočíva v tom, že ľudia tohto razenia sa teraz dostávajú k moci, velia armádam alebo dobre vyzbrojeným skupinám.

Kým v heberejčine existujú tri-štyri ekvivalenty pre výraz kompromis, arabské slovo pre nami chápaný význam kompromisu neexistuje. To sa prejavuje aj v absencii konceptu kompromisu v myslení, aj v praxi. Džihád pod vplyvom extrémnej podoby náboženskej islamskej ideológie schvaľuje zabíjanie inovercov a nevercov. Preto je fenomén martýrstva v extremistických kruhoch islamu tak rozšírený. 

Ruská invázia na Ukrajinu ma iné pozadie. No nie je náhoda, že v poslednej dobe sa Moskva a Teherán rýchlo zbližujú. Šiítsky Irán, usilujúci o jadrovú zbraň, je už roky hlavným sponzorom terorizmu vo svete. Ideologicky, ale aj stále lepšou muníciou, zásobuje Hizballáh na juhu Libanonu, Húsíov v Jemene, ale aj sunitský Hamas v Gaze a Islamský džihád. Nenávisť voči Izraelu a Židom galvanizuje aj dva hlboko rozčesnuté prúdy islamu…  

kult smrti, nie národnooslobodzovacie hnutie

Teroristický útok na Izrael 7. októbra 2023 ukázal, že v prípade Hamasu ide o hrdlorezov, nasiaknutých ideológiou výlučnosti islamu. Všeko vsadili na brutálny džihád, ktorý má byť cestou pre zavedenie kalifátu (nielen v Izraeli). Je to sila, ktorá sa z definície nie že nechce dohodnúť, ale ona chce tých iných likvidovať. Lebo on je žid, ja som kresťan, vy ste sekulárni… pre militantných islamistov sme všetci nenapraviteľní “neverci”.

Na úvod februára som strávil deň v okolí Gazy, na miestach najviac zasiahnutých útokom Hamasu. Keď počujete príbehy vnútorne zlomených preživších, medzi nimi hlavne sekulárnych, pro-mierovo ladených aktivistov (boli prvými terčami Hamasu), o popravách v štýle stredoveku, znásilňovaní vykonávanom aj na mŕtvych telách žien,… a vidíte zdevastované, krvou postriekané zvyšky ich skromných príbytkov… zdá sa vám, že vidíte záblesky pekla.

Človek si musí položiť otázku, čím prešla spoločnosť vo vnútri Gazy. Vymývanie mozgov bolo tak hlboké, že nimi nepohli ani celé roky opatery zo strany Izralecov, ktorí na vlastné náklady vozili tisíce Gazanov po nemocniciach v Izraeli a zdravých ich vracali späť. V Gaze prepukli oslavy, keď tam doviezli 7. októbra unesených. Aj bežní Gazania nasledovali tisíce teroristov, aby rabovali a podieľali sa na znásliňovaní… 

Príkaz na tento útok dal Jahja Sinwar, veliteľ Hamasu v Gaze, ktorému v roku 2004 izraelskí lekári odstránili život-ohrozujúci nádor v Soroka Medical Center v Berševe, najväčšom meste v Negevskej púšti. Alebo ešte čerstvejší príklad: sestra politického lídra Hamasu Haníju, schovaného v Katare, začiatkom februára predčasne porodila a lekársky tím v Izraeli jej zachraňoval život.

Toto sa nedá zdôvodniť „frustráciou Palestínčanov“ z toho, že nemajú vlastný štát, alebo že sú chudobní. V jednej z najhĺbavejších úvah o pozadí útokov Hamasu na Izrael s názvom “Päť mýtov o Izraeli a vojne v Gaze”, jej autor, americký filozof a bloger Sam Harris poznamenáva: „Keď nacisti nahnali nemeckých Židov do get, tak tí, ktorým sa podarilo utiecť, v odvete neznásilňovali a nemrzačili nemeckých tínedžerov, ani neupálili nemecké deti zaživa“.

Útok Hamasu je podľa neho len „variantom väčšieho problému, ktorý v zásade nemá nič spoločné s Izraelom, resp. Židmi alebo americkou zahraničnou politikou.“ Príkladom je Iracko-Iránska vojna spred 40 rokov, kde militatný islam nasadil deti vo veľkých počtoch ako zbrane… Islamský štát, proti ktorému zasahovali USA, bežne praktizoval ako trest na protivníkov ukrižovanie, dekapitácie, ženy boli pre džihádistov sexuálne otrokyne v tisíckach.

„Moderné, demokratické, prevažne sekulárne spoločnosti sa musia opäť prebudiť a uvedomiť si realitu: máme tu šialenú sadistickú teroristickú organizáciu, ktorá znásilňuje, mučí a vraždí nebojujúce osoby, berie rukojemníkov vrátane detí a potom používa vlastné deti ako živé štíty, aby proti nim civilizovaní ľudia nemohli účinne bojovať,“ apeluje Harris v narážke na najviac diskutovanú tému oprávnenej obrany Izraela.

John Spencer, rešpektovaný expert z Inštitútu modernej vojny vo West Point pre Newsweek dodáva: „Stratégiou Hamasu je využívať palestínskych civilistov ako živé štíty nie preto, aby porazili izraelskú armádu… Ich cieľ je oveľa viac stredoveký a hrozivejší - využiť smrť a utrpenie palestínskych civilistov na získanie medzinárodnej podpory pre svoju vec a vyvolať tlak, aby Izrael zastavil vojnu.“

V zhode s bývalým veliteľom bristkých síl v Afganistane Richardom Kempom aj Spencer tvrdí, že Izrael si v boji v tak komplikovanom kontexte a v takomto prostredí počína najšetrnejšie zo všetkých armád. Richard Kemp hovorí o izraelskej armáde ako najmorálnejšej na svete. Benjamín Netanjahu to v mene vlády Izraela  zhrnul nasledovne: „každá obeť v Gaze je pre Izrael tragédia, pre Hamas je to stratégia“.

Počet obetí nezapojených do bojov v Gaze je najnižší na svete v porovnaní so všetkými vojnami v mestách za posledných sto rokov. Aj keby sme uverili správam ministerstva zdravotníctva Hamasu, pomer civilných obetí je 1,3 nebojujúcich na každého zabitého teroristu. To kontrastuje s pomerom 5-7 nebojujúcich v iných mestských bojoch, hovorí Gabi Siboni, expert na cyber bezpečnosť, vojenskú stratégiu a technológie.

cynická hra s číslami obetí

Čísla, ktoré ministerstvo zdravotníctva Hamasu v Gaze vykazuje, sú neoveriteľné. Šokujúce je, že práve týmto údajom od jasného agresora dávajú svetové médiá prednosť pred údajmi od brániacej sa armády Izraela, ktorá je pod regulérnou kontrolou civilných a demokratických orgánov Izraela. Hamas paradoxne nevie, kde sa nachádza stále vyše 130 unesených Izraelčanov, ale presne vie, že zabitých je 30.000 „civilistov“ Gazy.

Vykazované čísla obetí v Gaze v analýze spochybnil začiatkom marca ako minimálne z časti vymyslené Abraham Wyner, profesor štatistiky na Pensylvánskej univerzite pre server Tablet. Príkladom je graf s počtami „obetí“ napríklad od 26. októbra do 10. novembra 2023. Vykazuje neuveriteľnú linearitu s dennými priemernými prírastkami 270 obetí +/- 15 %. Táto pravidelnosť nemôže ani náhodou zodpovedať realite.

A jeden detail svedčiaci o tom, že klamať sa neoplatí: počet úmrtí hlásených 29. októbra 2023 je podľa tejto analýzy v rozpore s číslami hlásenými 28. októbra. Z nich napríklad vyplýva, že 26 mužov akože ožilo.

Izrael vyhlasuje, že zneškodnil najmenej 12 000 teroristov. Pomer nebojujúcich obetí k bojovníkom je potom podľa Wynera pozoruhodne nízky: nanajvýš 1,4 ku 1, možno až 1 ku 1. Podľa historických štandardov mestskej vojny, kde sú teroristi programovo vtkaní do husto obývaných civilných centier, ide o „úspešné úsilie zabrániť zbytočným stratám na životoch pri boji s nepriateľom, ktorý sa chráni civilistami“.

V ich číslach „obetí“ sú všetci: teroristi, ktorí sú legitímnymi cieľmi Izraela, tí čo zahynú vďaka ich vlastným raketám, ktoré dopadnú ešte v Gaze (odhad expertov je, že je to okolo 15% vystrelených rakiet) a medzi obeťami sú, žiaľ, aj tínedžeri, slúžiaci Hamasu… Áno, umierajú tam aj civilisti. Je to vojna, odštartovaná Hamasom, ktorý ju začal aj s podporou civilistov. Zaútočili s genocídnymi úmyslami a deklarujú, že to zopakujú.

Hamasu, ktorého existencia a metódy boja sú ukážkou kultu smrti, je jedno, koľko ich vlastných detí a žien v ich „svätej vojne“ zomrie. Všetko sú to pre nich martýri, ktorí idú „do raja.“… Preto ich cynicky nechávajú na povrchu, stavajú ich do prvej línie, vyvolávajú prestrelky z domov, kde majú úmyselne zhromaždené rodiny, aby mohli potom pred CNN, BBC, Reuters… ukazovať súcitnému svetu zakrvavené deti.

Podľa Dana Schueftana, poradcu viacerých izraelských premiérov, je chybou západu chcieť tu hľadať riešenia. „Tento konflikt racionálne riešenie nemá!“. Militantný islam, ovládajúci Gazu, podľa neho využíva obdobia medzi konfliktami len na vyzbrojovanie. Izrael buduje hi-tech spoločnosť a súčasne musí vyzbrojovať, a to ešte viac ako doteraz. „Musíme na nich udrieť takou silou, aby si to na budúce premysleli nie raz, ale desaťkrát,“ hovorí Schueftan pripomínajúc, že na Blízkom východe platí, že „ak sa neboja teba, mal by si sa začať báť ty“.

humanitárna pomoc

Ak je v Gaze hlad, za čo svetová mienka viní Izrael, tak to nie je pre nedostatok humanitárnych konvojov, ale preto, že Hamas pomoc po prekročení hraníc rozkradne. Izraelská armáda zverejnila viaceré videá zachytávajúce, ako Hamas sám strieľa do Gazanov, aby sa k potravinám nedostali. Vyhladnutý Palestínčan na obrazovke CNN presne zapadá do scenára Hamasu, aby sa svetová mienka spravodlivo búrila proti Izraelu.

Vo štvrtok 14. marca Hamas popravil lídra jedného z klanov v Gaze, ktorý bol Izralom oslovený s cieľom distribuovať potraviny bez účasti Hamasu. A nedávno Katar, Irán, Hizballáh, ktorí inak ronia krokodílie slzy nad „humanitárnou krízou“ v Gaze, podľa agentúry Memri, monitorujúcej arabské mediá, najviac kritizovali stavbu nového móla pre príjem pomoci z mora do Gazy, ktorý mal byť mimo kontroly Hamasu.

Tomuto tlaku USA podľahli a podľa správ z 20. marca prizvali Katar do projektu. Je to veľké sklamanie pre Izrael. Namiesto „Prístavu nádeje“ sa z toho stáva „Prístav Hamasu“. Zamýšľa sa niekto nad tým, že Hamas má cesty, spôsoby, aj kapacity na to, ako doviezť do Gazy zbrane, ale keď ide o civilistov, tak o to sa má starať svet? OSN so svojou agentúrou UNRWA, ktorej mnohí zamestnanci sú príslušníkmi Hamasu, kompletne zlyháva.

rafah ako bod zlomu

Vojna Izraela proti Hamasu, ktorá je najdlhšou po prvej vojne o nezávislosť v 1948, sa práve sústreďuje na mesto Rafah. Na juhu Gazy je teraz koncentrácia asi 1,5 mil. ľudí. A s nimi aj teroristov Hamasu, schovaných v útrobách nekonečných tunelov. Prekérnosť celej veci je v tom, že okrem prvej úrovne, pod ktorou rozumieme palestínskych civilistov, chráni hrdlorezov aj druhá úroveň, a to vyše 130 stále zadržiavaných unesených Izraelčanov.

„Ak medzinárodné spoločenstvo chce, aby Izrael prestal bombardovať Gazu, nech obsadí Gazu a zastaví útoky Hamasu na Izrael. No svetové spoločenstvo so svojimi ctenými normami a dôsledným uplatňovaním medzinárodného práva oveľa radšej z diaľky trestá Izrael,“ píše k tomu Stephen Daisley z britského The Spectator. A presne v tomto duchu sa nesú stanoviská ďalších a ďalších štátov sveta.

„Vojna Izraela proti Hamasu, ktorá je najdlhšou po prvej vojne o nezávislosť v 1948, sa práve sústreďuje na mesto Rafah.“ 

Benny Gantz, člen vojnového kabinetu, o ktorom je známe, že si vôbec nerozumie s Netanyahuom, je aktuálne lídrom prieskumov verejnej mienky. Počas nedávnej návštevy USA to 5. marca povedal jasne:„Ukončenie vojny bez zásahu v Rafahu je ako poslať hasiča, aby uhasil 80 % požiaru.“ Až 82 % Izraelčanov, podľa prieskumu Globes, operáciu v Rafahu podporuje a 49 % ju podporuje, aj keby boli USA proti.

Rafah bude bodom zlomu. Tak pre boj Izraela s Hamasom, ako aj pre postoj civilizovaného sveta.

je za Gazu zodpovedný Izrael?

Hamas vedel, že túto vojnu nevyhrá. Spolieha sa však na to, že na Západe je dosť antisemitizmu, antisionizmu alebo povrchného pseudohumanistického sentimentu, aby sa pri pohľade na civilné obete nakoniec „vinníkom“ stal opäť Izrael. Pokryteckými sú postoje mnohých západných politikov, ktorí minimálne tušia pravdu, ale nedovolia si pridať sa jasne na stranu Izraela pre silnejúcu domácu islamistickú voličskú základňu.

Izrael je krajina, ktorá správanie a rozhodnutia svojich vládnych činiteľov kedykoľvek podrobuje verejnej kritike a ak treba, tak aj nekompromisnému vyšetrovaniu. Spomeňme vyšetrovaciu komisiu po prekvapivej Jomkipurskej vojne v 1973. Židovský štát čakajú po skončení tejto vojny s veľkou pravdepobnosťou ďalšie voľby. Demokracia a večná dišputa je v samotnom DNA židovského národa po tisícročia.

Otázka, aký je plán Izraela s Gazou, je legitímna. Ale má byť adresátom tejto otázky naozaj hlavne Izrael? A veď predstavitelia Bibiho vlády a najmä Netanjahu sám hovoria o hlavnom cieli Izraela oslobodiť unesených a poraziť Hamas. Budúcnosť Gazy sa tiež živo preberá, aj keď zatiaľ v rôznych variantách. Zodpovednosť Izraela za Gazu netreba minimalizovať, ale rozhodne nie celú hádzať na Izrael

a nie skôr Palestínčania?

Nie je to skôr otázka na Palestínčanov? Odsúdil niekto relevantný v ich tábore 7. október 2023? Zasadzujú sa Palestínci za vrátenie unesených? Tlačia na Hamas, aby Červenému krížu umožnil návštevy unesených a zistil, v akom sú zdravotnom stave? Odškodní niekto rodiny unesených z juhu Izraela? Útočníkom je Hamas, a ten sa svojej agresie nevzdáva. No ani nemohúci Abbás, spochybňovač holokaustu, sa voči tomu nevymedzuje.

Príde nové vedenie Palestínskej samosprávy, ktoré uzná právo Izrala na existenciu na mrňavom území s rozlohou mierne väčšou ako polovica Slovenska? Bude mať Izrael s kým uzavrieť mier? Podobne ako to už ukázal v prípade Egypta, Jordánska, Emirátov, Bahrajnu, Maroka, Sudánu… Príde zmena učebníc, ktoré sú aj 31 rokov po dohodách z Oslo programovo plné nenávisti voči Židom, Izraelu…?

Tak ako časť svetovej verejnosti pri agresii Ruska prebrala falošný naratív Kremľa o „nacistoch“ v Kyjeve, tak je pri Izraeli pozornosť sveta od agresora - Hamasu, barbarov bojujúcich bez akýchkoľvek pravidiel, masívne presmerovávaná na brániaci sa Izrael. Áno, v Bibiho vláde sú aj extrémisti. Áno, on sám je podozrivý z korupcie… Ale toto neospravedlňuje 7. október a už vôbec nie slogan „Od rieky k moru…“

To, že Netanjahu údajne súhlasil s finančnými transfermi z Kataru do Gazy, alebo že mu zrejme vyhovuje napätie medzi Hamasom a Fatahom, je možné, ale to nezbavuje Palestíncov primárnej zodpovednosti za to, že ich inštitúcie ani 31 rokov po Osle nefungujú, že neexistuje dôveryhodný líder, s ktorým by Izrael mohol rokovať. Chceme od Izraela, aby podpísal mier s Palestínčanmi, keď ho Palestínci nemajú sami medzi sebou?

palestínsky štát?

A opäť to tu máme! Panické vyhlásenia raz Davida Camerona, raz kanadského premiéra, najnovšie vlády Španielska…, že treba hneď teraz uznať Palestínsky štát. To naozaj? Po tom, čo pri Gaze predviedol Hamas a opakovane hovorí, že to urobí kedykoľvek znovu, a Palestínska samospráva to doteraz riadne neodsúdila? Veď Izrael bol ten, ktorý podľa dohôd z Osla pristúpil k naplneniu princípu „územie za mier“.

No ale do Gazy, ktorá je mimochodom pod väčšou blokádou zo strany Egypta ako Izraela, neprišiel mier ani po jednostrannom stiahnutí izraelskej armády v roku 2005, ani po stiahnutí posledného z niekoľko tisíc tak často démonizovaných osadníkov, zanechajúcich po sebe fungujúce farmy. Toto naozaj? Chceme, aby Izrael riskoval to isté na násobne väčšom území Judei a Samárie? Aby ich to zovrelo do ešte menej ubrániteľných hraníc?

To, že by to bolo ako hasenie ohňa benzínom, pochopila po 7. októbri 2023 už aj izraleská ľavica. Potrebuje svet ešte viac dôkazov o tom, že projekt tzv. Palestínskeho štátu sa viac ako na snahu o mierovú kooexistenciu podobá na Trójskeho koňa s reálnym podkopaním bezpečnosti Izraela? Knesset myšlienku Palestínskeho štátu vo februári odmietol 99-hlasmi zo 120 zákonodárcov, takže naprieč politickým spektrom.

Na historickú dohodu chýba akýsi palestínsky Anwar Sadat. Aj preto je Palestínsky štát chimérou. Palestínci ho síce chcú mať, ale na celom území dnešného Izraela. Dôvodom konfliktu nie je neexistencia Palestínskeho štátu, ale existencia štátu Izrael. Úspešného! Palestínski lídri za 76 rokov popri budovaní prosperujúceho Izraela Palestínčanov nikam neposunuli. Viac ako o kooexistencii so Židmi snívajú o ich vyhubení.

V tomto kontexte by Palestínsky štát „tu a teraz“ bol darčekom militatným islamistom Hamasu.

dva priepastné rozdielne príbehy

Iný je príbeh Izraela, ktorý za 76 rokov existencie postavil životom pulzujúcu krajinu so špičkovými vedeckými kapacitami, vyspelým zdravotníctvom a armádou, ktorá chráni obyvateľstvo bez ohľadu na farbu pleti a vierovyznanie… A iný je príbeh Hamasu a jemu podobných hrdlorezov, ktorí pri prvej príležitosti, ako sa zmocnia územia a zbraní, cielene smrteľne ohrozuje civilistov v Izraeli a 7. október ukázal jeho skutočné motivácie.

Samozrejme to, že Izrael je lídrom globálnych inovačných rebríčkov neznamná, že má mať „navrch“. Určite nie! Palestínci sú rovnaké ľudské bytosti ako Židia. Ale nemožno ignorovať civilizačne rozdielny prístup Izraelcov, ktorí idú z nuly a aj vlastné ohrozenia premieňajú na príležitosti. Každú útočnú vojnu proti ním premenili na rozšírenie územia. So Švajčiarskom sú jedinými štátmi, ktoré rozširujú lesy a úrodnú pôdu. V prípade Izraela na úkor púšte.

Pomyselný list Plestíncom by mohol začať takto: „Drahí Palestínčania, štátny útvar nemožno stavať v permanentne urazenej polohe chronického sťažovateľa, ktorý chce všetko alebo nič. Lebo tak ste sa, za všetky príklady, správali v roku 1947 v OSN, ale aj v 2000 v Camp Davide či v roku 2007 v Annapolise… Štát vám nezabezpečí ani OSN, ani státisícové vandalské demonštrácie v Londýne či New Yorku…

Príbeh vašej domoviny nemôže stáť na hanebnom prekrúcaní histórie, keď si v UNESCO necháte odsúhlasiť rezolúcie, že Židia nemajú nič spoločné s ich najsvätejším miestom, Chrámovou horou či s Múrom nárekov. Či stáť na obviňovaní Izraela z tzv. judaizácie Jeruzalema, o ktorom viete, že je centrom identity Židov. Alebo bezočivo tvrdiť, že Ježiš bol Palestínčan.“ Bez uznania existencie Izraela Palestínsky štát nie je možný.

čo slobodný svet na to?

A je teraz na civilizovanom svete, či nepochopí / prehliadne / odignoruje, že 7. október je len jedným z ďalších v rade pokusov rôznych zloduchov o zničenie Izraela. Že militantný islam v obale „sebaurčovacieho“ hnutia je len iná podoba nacizmu, či nespočtu pogromov na Židoch. Alebo si svet naleje čistého vína a prestane si pre pochybný „pokoj v dome“ klamať, lebo to škodí Izraelu, aj samotným Palestíncom.

Kto iný, ak nie my, slobodný svet, im máme povedať pravdu a našu pomoc vypodmienkovať základnými civlizačnými hodnotami? Veď už aj sunitské štáty Zálivu pochopili, že Palestína je nateraz neriešiteľná záťaž a nemôže im brániť v pragmatickej spolupráci a v dohode o mieri s Izraelom. Peniaze, ktoré zo sveta v miliradách natekajú do Gazy a do Palestínsej samosprávy, už nie sú riešením, ale problémom.

Výzvy USA na prímerie, reči o „genocíde”, o ktorej Medzinárodný tresný tribunál vôbec nerozhodol, správanie komisára EÚ pre zahraničnú politiku Josefa Borella, ktorý do sveta rozpráva o cielenom „vyhladovaní“ Gazy, čo Izrael jednoznačne vyvracia, sú presným opakom toho, ako by mal demokratický svet konať. Rozhodnutie Kanady zastaviť dodávky zbraní pre Izrael trochu pripomínajú nezmyselný obrat SR v podpore Ukrajiny.

Hamas, stredoveká horda džihádistov, nastavila v Gaze za tie roky (aj za naše peniaze), dômyselnú cynickú pascu. Zakorenená je už tak (aj vďaka západnej politike zdržanlivosti), že ju zlikvidovať už bez civilných obetí nejde. A práve tie sú nástrojom citového vydierania súcitne verejnosti, ktorá v panike volá po povrchných riešeniach ohrozujúcich samotnú bezpečnosť Izraela. Írsko, Španielsko, Kanada…, idete obetovať Izrael? Tak len vedzte, že toto bol cieľ Hamasu.

Politickí lídri by mali brzdiť pri kritike Izraela. Lebo je veľmi pravdpodobné, že jeho aktuálnu skúsenosť bude slobodný svet potrebovať. Moslimovia určite nie sú všetci rovnakí. Rozhodne nie! Ale to, že sa Hamas už pomerne slušne formuje aj v Európe, či USA, je isté. Stačí sa započúvať do pokrikov na uliciach Londýna, Berlína, New Yorku… Namiesto ich zamýšľaného zapojenia do nášho hodnotového sveta, my začíname ohýbať našu slobodu podľa ich sveta.

A ešte jedna výčitka voči Izraelu sa notoricky opakuje… Zásahom v Gaze sa „aj tak nepodarí poraziť Hamas“. Ale ani nacizmus sa nepodarilozničiť ťažením spojencov v II. svetovej. Metastázuje aj viac ako 80 rokov po vojne. A máme ho aj na Slovensku. Ale to neznemené, že spochybníme obete antifašistického odboja, ktorý v civlizovanej časti sveta poslal tento temný izmus mimo hraníc zákona. Je čas sa k Izraelu v ich principiálnom civlizačnom boji pripojiť!

Izrael má dostatočný výtlak na to, aby si už so svojimi politickými lídrami a ich zlými rozhodnutiami poradil aj sám.

Izrael, ako jediný politický útvar, predstavujúci domovinu pre Židov na pôdoryse historického, biblického Izraela, sa nemá za čo pred svetom kolektívne vyviňovať. Predstavuje robustné obohatenie pre civlizáciu. A áno, robí chyby, ako ktokoľvek iný, ale vie si robiť aj poriadok pred vlastným prahom.

Dokazuje sa po celé dejiny nesmierne pestrým príspevkom k vývoju ľudskej civlizácie v najobecnejšom význame. Skôr by sme si mali položiť otázku, prečo je Izrael najkritizovanejším štátom v OSN, ale aj zo strany EÚ, v médiách, na socilnych sieťach… Vymyká sa to každému normálu.

Svedkami akého protiťahu proti Izraelu a Židom (a pozor, nie len proti nim) to opäť sme?

Autor je bývalý štátny tajomník MH SR, predseda ICEJ Slovensko

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.